Takmer som to nestihol.
Utekal som ulicami Paríža akoby ma prenasledoval nejaký maniak, no jediné, čo som chcel bolo stihnúť výstavu a chytiť vlak.
A nezablúdiť. Nezablúdiť, to je často to najdôležitejšie.
Jediná mapa, ktorá sa mi skrývala vo vrecku bola len mapa spojov metra. O svete nad zemou som nemal ani potuchy. Musel som sa spoľahnúť len na moju pamäť z predošlých návštev Paríža a na to, že budem mať šťastie na pravých ľudí, ktorí mi poradia kam sa dať.
A nezablúdiť. Nezablúdiť, to je často to najdôležitejšie.
Ruksak sa mi vrýval do chrbta a dychčal som ako štvané zviera. Nebolo to až tak dôležité a vedel som, že na výstavu koniec koncov nebudem mať ani dostatok času, no aj tak som bežal ďalej.
Traja ľudia, ktorých som zastavil nepoznali múzeum, kam som sa hnal. Ponáhľal som sa ďalej, dúfajúc, že štvrtý bude. A vedel… bol totižto policajt. Niekedy treba len nájsť tých správnych ľudí.
A nezablúdiť. Nezablúdiť, to je často to najdôležitejšie.
Rad pred múzeom nebol taký ako pred vchodom do Louvru, no aj tak – pri pohľade naň, nebol som si istý, či to stihnem.
Stál som za po francúzsky rozprávajúcou skupinkou žien. Vlna hlasov, ktorým som nerozumel bola čochvíľa všade, všade vôkol mňa a svet akoby prestal na chvíľu dávať zmysel. Znovu.
Nevózne som hľadel, ako sa čísla na mojom mobile menia a neuvedomil som si, že som dnu. Ešte stále tam bol čas na to, aby som sa otočil a odišiel. Neprišiel by som o nič dôležité, vravel som si, no zároveň, vidieť to a zažiť to… nerozumel som úpenlivosti, ktorú som cítil vnútri. V podstate nedávala zmysel. Z nejakého dôvodu niekedy isté veci v živote musíme urobiť, bez toho aby sme rozumeli ich pravému významu. Udalosti a činy nás menia každou sekundou a nikdy už nie sme tým, čím sme boli, keď sme stáli pred bránami múzea. Nejaký pán v obleku vám podá lístok a riekne vám niečo, čomu vôbec nerozumiete, vystúpite schodmi nahor, rozbehnete sa a uvedomíte si, že si už na seba, bez lístku, ani nespomeniete. Ste len tam, v tom, s tým a tak, ako ste práve teraz.
Bežal som hore schodmi, keď na mňa zakričal pán, ktorý mi podal lístok.
„Monsieur! Monsieur! Monsieur!“ otočil som sa. Chlap horúčkovito mával rukami, nech zleziem dole. Ukazoval si na svoj chrbát a ja som pochopil, že asi má na mysli môj ruksak. Napadlo mi, či vie, aký je ťažký. Napadlo mi, či vie, ako sa mi vrýva do ramien a do chrbta. Zrazu som pocítil, akoby chlapovi v obleku na mne záležalo…
Zoskočil som 6 schodov naraz a utekal tam, kam mi ukázal. Na stene som zazrel piktogrami šatne.
Dole v šatni boli dvaja ľudia – muž a žena, ona bola tmavej pleti, on bol beloch. Práca v šatni je jedna z najnudnejších práci na svete, myslel som si, no keď som skladal ruksak z ramien, uvedomil som si, že mi ten bizardný pár na druhej strane dreveného pultu pomáha.
Každý tu máme miesto a veľa ľudí pracuje tým, že pomáha.
Schytil som umelohmotnú vysačku červenej farbya utekal hore schodmi.
Narazil som na kŕdeľ detí. Zabrali takmer celé schodisko. Prebáral som sa nimi, akoby som bol v nejakej dažďovej džungli. No nemal som mačetu, nekántril som žiadne z exotických rastlín, tak ako to robili v dokumentárnych filmoch. Keď sa človek stratí v džungli, nemá energiu ani čas odhŕňať každý z listov a stoniek, čo mu stoja v ceste. Je rýchlejšie a jednoduchšie šmahnuť vzduchom a hľadieť ao zeleň padá na zem.
A nezablúdiť. Nezablúdiť, to je často to najdôležitejšie.
Prebrodil som sa cez deti a zrazu som sa ocitol pred bránou pokrytou exotickými kvetami. Kvety neboli reálne, boli vytlačené na fólii, ktorá bola oblepená na celom prednom paneli predomnou, no čo bolo reálne boli farby.
Bolo to ako džungľa, džungľa identity a kvetov.
Koľko veľa dokáže človek za život urobiť… koľko veľa kvetov dokáže vypestovať, o koľko veľa kvetov sa človek dokáže starať bez toho aby použil mačetu a bez toho aby im rozumel – bez toho aby rozumel jazyku, ktorým rozprávajú… tak ako hlúčik Francúziek pred vchodom.
Koľko veľa ruksakov dokáže človek sňať z ramien druhému človeku…
A takmer som sa stratil v tme.
No keď som mal pocit, že neviem kde som, rozhliadol som sa po ostatných ľuďoch. Tí, bez toho aby si uvedomovali, že mi svojou prítomnosťou pomáhali, boli pre mňa ako sviečky v tme, ukazujúce cestu von.
A nezablúdiť. Nezablúdiť, to je často to najdôležitejšie.
Otvoril som poslednú kvetinovú bránu, zletel zo schodov, poslednýkrát som zhliadol chlapa v obeku a dvojicu dole v šatni, v mysli som im poďakoval a vybehol som na ulicu, spracúvajúc, čo som videl vnútri.
Mal som šťastie, lebo aj keď som presne nevedel ktorou cestou sa dať, mal som šťastie na ľudí. Každý, koho som oslovil mi vedel pomôcť. Chytil som vlak a dychčal ešte pol hodinu po tom, čo sa vlak pohol smerom do Antverp.
Prišiel som domov a namiesto hynúcich tulipánov a hyacintov bolo vo váze niečo úplne iné. Niečo na prvý pohľad exotické, niečo iné, niečo ako z brán múzea.
V bizardných pokrútených polohách sa nahor týčili modré maky.
Išiel som do obchodu kúpiť bielu čokoládu a potom som ticho čakal na koniec, snažiaci sa pochopiť modrej farbe.
A dýchal som, dýchal… potichu.
MAROSBARAN