…sa stretnú v momente, ktorý bude plynúť určitý čas až kým nepríde koniec.
Existujú motýle, ktoré žijú len jeden deň – možno zopár hodín. Potom ako vylezú z kukiel, hoci ich telá krášlia nádherné krídla, nemajú vyvinuté tráviace ústrojenstvo a tak po chvíli od hladu a vyčerpania umierajú.
Tieto tvory, hneď po vyliahnutí nerobia nič iné, len hľadajú spôsob, ako by strávili chvíľu s niekým iným. Aby sa spárili a hoci čoskoro zahynú, aby nezahynuli úplne. Aby život, ktorý v sebe nesú, predali ďalej.
Aká dôležitá chvíľa s tým druhým to musí byť pre nich…
My, ľudia, nezomierame po niekoľkých hodinách a naše stretnutia tiež nie sú ohraničené len na párenie, hoci viem, že mnohých ľudí táto realita zarmucuje deň čo deň. Nemáme ani krásne krídla, ktoré by nám vyrastali z pliec… no máme myseľ a schopnosť uvedomiť si, aké dôležité je pre nás s niekým koho máme radi, stráviť chvíľu…
A hoci v momente, keď obaja vyriekneme zbohom, to nebolí ako hmyz, ktorý v agónii padá na zem, vieme, že s momentom, keď sa otočíme chrbtami, prichádza chvíľa, keď sa ocitneme v samote… Nič nebolí viac ako samota – to vieme všetci.
Krídla si musíme vyrobiť sami. Tak isto ako aj naučiť sa ich požívať, aby keď príde moment, kedy nám bude umožnené zvovu vyliezť z kukly, aby sme vedeli, ktorým smerom letieť.
MAROSBARAN – Fragility Of The Relationship
MAROSBARAN