MAROSBARAN

V týchto temných časoch, keď sa človek len pripojí na FB a vidí všade samé „Bc. Ing. Mgr. Xyz.“  veľmi človeka neprekvapí, že prechádzkou po stepnej Bratislave narazí na výstavu, ktorá plody práce umelca ponúkajú širokej verejnosti alebo len verejnosti, ktorá je interested in.

Veľakrát mám z fotografie ako takej zmiešané pocity… hlavne VŠVU fotografie a tiež intergalaktickej vysoko konceptuálnej tvorbe not-known umelca, ktorý sa raz za čas objaví v BA a oslní celú obrovskú hŕstku BA intelektuálnej komunity, ktorá sa rada napije vína a stretne s kamošmi, ktorých by inak normálne nevidela…

…ale toto bolo fajn a bolo tam aj víno 🙂

Asi pred hodinou som sa vrátil zo Stredoeurópskeho domu fotografie a vrelo vám odporúčam, aby ste ho v nasledujúcich dňoch navštívili aj vy. Keď už pre nič – je tam chládok. 🙂

Ale ak sa nebodaj naozaj zaujímate o to, čo noví odchovanci VŠVU z Katedry fotografie zmaterializovali, skúste si pri návšteve aj čo to prečítať z tých textov, ktoré tam nájdete – ozrejmia vám situáciu, v ktorej ste sa ocitli, lepšie pochopíte o čo vlastne ide a pozriete si nejaké celkom fajn obrázky.

Eva Benková vraj reaguje na „silnejúce tendencie naratívnej fotografie“ (má tam gramatickú chybu)… „snaží sa im oponovať a reflektovať ich“… neviem presne čo sa rozumie pod STNF… nemám pocit, že by boli niekde takéto nejaké tendencie, čo sa týka foto-sveta, ale ak si to autorka myslí, nechajme jej to. Zámerne predstavuje čiernobiele fotografie prázdnych lesov a krajín, v ktorých sa nič neodohráva, jednoducho len sú. Ale vraj sa tam niečo odohralo… pocit večnosti teda veľmi z tých fotografií necítim, ale aj tak sú to zaujímavé fotografie… pre mňa – „good work but too much are-you-sure pokecu“.

Ján Kekeli má za tému slovenskú krajinu… nejak sa mi zdá, že v poslednom čase je veľa VŠVU ľudí hrdých na svoju vlasť – milé :)… „Aby som zážitok umocnil, pracujem s dyptichom, ktorý mi ponúka veľkorysý pohľad do fotografovanej krajiny, “ tvrdí autor a ja krútim hlavu nad tým, čo niektorí ľudia nevymyslia len preto aby mali „arty-intelectual text“… stačilo povedať, že technické stuff mi neumožnila urobiť celistvú veľkú fotografiu aby som mal širokú krajinu, takú akú som chcel, tak som ich dal urobiť na dve časti… zmysel „diptychu“ absolútne postrádam. Fotografia ako monumentálny obraz naozaj vyzerá, aj zaujímavo vyzerá aj dobre vyzerá aj šecko, len nechápem, prečo sa robia všetci tak extrémne inteligentní pri svojich textoch… asi chce niekto zaujať arty-people… veľa šťastia. Aj Ján sa snaží zachytiť večnosť…

Quite-moving je práca Denisy Slávovej… ani sa nečudujem, prácu D.S. som si dosť všimol  medzi hromadou artu v Dome umenia len pred pár dňami, kde ma dala dole svojím videom KROJ, o ktorom som sa zmieňoval už v predchádzajúcom článku. Denisa ponúka možno trochu banálne, no pre mňa (nwm prečo) dosť príťažlivo portréty „Bratov“ – bratov kapucínov – „oslobodených od akýchkoľvek vonkajších prejavov svojho povolania… tichú kontemplatívnu polohu… pre mnohých možno nepochopiteľný.“ jej text – max výstižný a trefný asi najlepšie popisuje o čo v daných fotografiách ide. Pri čítaní slov „oslobodených od akýchkoľvek vonkajších prejavov svojho povolania“  mi v mysli naskočila myšlienka, akoby malo byť ich povolanie pre nich akousi chorobou/hriech a Denisa Slávová sa ich takto snaží „portrétovať“ ako čistých/ zdravých – a robí to veľmi dobre. Pri tomto type diel je zaujímavé na tom to, že v podstate nikdy neviete, či sú fotografie zaujímavé iba kvôli tomu, čo na nich je – mám na mysli asi nie moc „ou yeah“ živote kapucínov, ktorý z fotografií strašne cítiť alebo či je to čisto vklad autorky… ale asi na tom veľmi nezáleží, lebo vlastne pri každej práci sa spája rukopis a „vec“… neviem.

Najvtipnejšia časť výstavy je od Zuzany Hečkovej. Bravúrne skĺbila slovak-folk a heavy-metal-lifestyle. Jej práca nerieši žiadnu intergalaktickú tému, je pochopiteľná aj pre takých ľudí ako je moja mama ale aj pre ľudí, ktorí sa o umenie zaujímajú trochu viac – veľmi povzbudivé je to, že mladí umelci vždy vedia pracovať s minulosťou svojej krajiny tak sviežo, vtipne a vizuálne veľmi zaujímavo ako Zuzana.

Martin Frič a jeho Houm svíít houm… trochu mi trvalo, kým som pochopil, čo to vlastne na výstave čítam predstavuje malokarpatský región. „Život v takomto reálnom regióne je zábava,“ vraví… pre mňa teda veľmi nie…

Zaujímavou konfrontáciou so svojimi old-lovers predstavuje Barbora Petríková. Priznám sa, že keby som si nečítal text, nepochopil by som o čo ide, skúste si ho teda prečítať celý až tam pôjdete – bez neho je to totiž len akási koláž častí ľudského tela, ukazujúca rôzne veci – od vlasov až po penis (priateľ sa musí určite tešiť). Nechcem veľmi o nej hovoriť, lebo myslím, že jej práca má väčšie čaro ak si o nej prečíta priamo v dome fotografie.

… tak, je po ďalšej výstave… víno tam už asi nebude, ale chládok asi hej, tak nech sa páči za tým, čo nám zas a znovu VŠVU vychovala a vyhnala von na pašu, do temného sveta reality… fingerz crozzed for photo-people

MAROSBARAN

PS: nejaké foto nájdete tuna –

http://marosbaran.blogspot.sk/2012/06/diplomky-2012-alebo-nove-odchovane.html