MAROSBARAN

Pred nejakými 4roma hodinami zažila BA ďalšiu vernisáž, ktorú som ja tradične nezažil, keďže som prišiel, ako obyčajne, neskôr, aby som mohol, to, čo na Dostojevskom rade vystavujú aj vidieť a nie len prehŕňať sa spoteným národom, zaujímajúcim sa buď o umenie, o ľudí alebo o víno. Niektorí, na počudovanie, o všetko naraz.

Nad vstupom do budovy Slovenskej výtvarnej únie visí veľký plagáť/banner „SOCHA A ŠPERK“. Avšak po návšteve výstavy bežnému Slovákovi pravdepodobne v hlave utkvie slovné spojenie „ŽELEZO A TRÁVA“. Čo ale nie je na škodu… kto by nechcel trávu? Vždy sa dá na nej poležať a železo, ak v ňom umenie neuvidíte, vždy sa dá dať do zberu, statočne zachrániť svet a získať tým dokonca aj nejaké peniaze. 🙂

Veci, ktoré tam nájdete vznikli na projekte s názvom Medzinárodné výtvarné sympózium Hommage a Erna Masarovičová. O tom, kto je Erna Masarovičová si pekne prečítajte na internete použitím www.google.com, tak ako som to urobil ja… aj keď skladačka, ktorú je na výstave dostať, vraví, že E.M. bola „už v polovici 60. rokov patrila medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva a stala sa zakladateľkou moderného šperku na Slovensku„, ja som teda o E.M. veľa toho nevedel… asi to bude tými 60tými rokmi, alebo mám jednoducho medzery, čo sa týka umenia na Slovensku, čo nie je zas až tak sci-fi predstava, keď tak nad tým rozmýšľam…

Ľudia, čo to organizovali asi mali pocit, že je v BA málo zelene a že je nevyhnutne potrebná aj v galérii, keď tam už majú mať aj nejakú výstavu… Osobne trávu v galérii nemôžem prehryznúť… príde mi to ako nezmyselný waste of money, but… who cares…  pre deti je to fajn a pre niektoré slečny, čo som tam videl, čo asi v živote neležali na tráve, keďže sa na nej aj fotili, to bol asi tiež neuveriteľný zážitok, tak prečo im to nenechať.

Ale nie, možno tam tá tráva mala aj nejaký väčší zmysel, nebol som na príhovore na začiatku, je dosť možné, že mi niečo ušlo… no dosť pochybujem… ide len o wow faktor, ktorým sa galéria snaží prilákať návštevníkov, ktorí pri tom ako si pôjdu do Eurovei kúpiť banány v čokoláde, nadšene skríknu: „Pozri, tráááva!“ a možno sa pôjdu pozrieť aj na umenie, čo je dnu, čo by bolo fajn. 🙂

A tak, keď teda do tej Eurovei, či už po tie banány alebo nové spodné prádlo pre svoju štvrtú, tentoraz brand-new 20-ročnú milenku a dokážete svoje oči od tej trávy odtrhnúť, skúste si všimnúť aj to, čo trávou nie je, lebo niektoré kúsky si to odtrhnutie očí zaslúžia.

Asi ako prvé, čo si človek všimne sú sochy Daniela Brunovského. Kubizujúce, vyzerajú ako dom a ešte k tomu dokonca aj hrdzavejú! 🙂  Vedľa je (vraj) Spiderman Laca Sorokáča. Ešte viac vedľa je vtipná vec Juraja Králika, pri ktorej si spomeniete na tie časy, keď sme ešte nemohli cestovať a mali sme vlastné slovenské peniaze. U Rasťa Trizmu si sadnete… (radšej nie, len pozerajte :)) A Kubus Jozefa Jankoviča budete chcieť ukradnúť a kochať sa z neho doma v súkromí (aspoň ja som chcel…).

Na opačnej strane miestnosti, ak máte vkus, trochu podobný tomu môjmu, vás veci zaujmú o niečo viac a aj vecí, čo by ste si radi ukradli, keďže na kúpu nemáte peniaze, nájdete o niečo vyššieho počtu.

Ak chcete korunu na hlave, pristavíte sa pri pontóniku Rasťa Trizmu, pri ktorom vám doklapne, že to predtým, čo vám ponúkal neboli stoličky, ale tróny. Ak chcete akýsi snivý objekt, pre praktického človeka ako priemerný slovenský policajt nepoužiteľný, zaujme vás Karol Weisslechner. Krásne objekty, i keď nepoužiteľné, ako väčšina vecí, čo tam nájdete, má Flóra Vági, pri ktorej som dlho uvažoval, či čítam jej meno, alebo názov veci… Zaujímavý surrealistický príbor rozmýšľam, že by sa to dalo officiálne nazvať… Dalí by sa potešil :).

Možno trochu šokujúco, no asi najviac ma zaujalo roztečené striebro Girberta Stacha, ani nie tak kvôli tomu, čo to je, a ani kvôli tomu, že sa to aj volá, že Hommage a Erna Masarovičová a dokonca ani tým, že je to striebro, ktoré mám osobne dosť v obľube. Zaujalo ma to kvôli videu, ktoré je možné vidieť vo vedľajšej miestnosti… nebudem opisovať, choďte si ho radšej nájsť… no nečakajte žiadne extrémne veci… skôr niečo veľmi jednoduché a poetické, niečo čo vám možno príde ako pekný grc, ale mňa to z akéhosi dôvodu dosť zaujalo. Veď uvidíte sami…

To, že je výstava „aj pre malých“ potvrdzujú „artefakty“ s gumeným autíčkom, či ružovým ponnym, či čo to je…

Dosť mimo (v dobrom zmysle slova) sú gombičky (nemôžem uveriť tomu, že som napísal slovo gombičky… :D) Reného Hora. Ide o jednoduché, minimalistické a pritom akési poetické… gombičky.

Trochu zvláštny pocit človek dostane, keď sa dostane ku kolekcii Bety Majerníkovej… asi všetci vedia prečo… jej nedávna náhla smrť zarmútila nejedného arty-človeka, medzi ktorými bola veľmi obľúbená… človek ani nevie, či z jej figúriek smrť naozaj trochu cítiť alebo, či si to človek namýšľa len sám… Jedno je však isté – jedna z figúriek si v zúfalstve či v žiali zakrýva ústa a vy keď si to všimnete, prebehne vám mráz po chrbte.

Ďalší highlight výstavy je hneď vedľa Bety Majerníkovej a nie je to nikto iný ako jej kamarátka Mária Nepšinská, ktorej šperky vynikajú nad všetkými ostatnými svojou boldnosťou a akousi zvieracou silou, ktorá nie je vyvolaná len tým, že prostredný z náhrdelníkov je z kostí/zubov. Špeciálne thumbs up má jej lyžicový náhrdelník. Nepoužiteľný, ale čarovný, len nájsť slovenskú Gagu.

Searching for the erotism in Jesus Christ od Ruudt Peters je mimo môjho vermíru… kresťania sa potešia. 🙂

Veľmi sympatické je servírovanie Martina Vernera, i keď ide len o objekty…

… a ešte zopár vecí, o ktorých vám už však veľa nepoviem… idem do mesta, vyhladol som.

MAROSBARAN

PS: a keď pôjdete na výstavu, vezmite si okuliare, nie proti slnku ale proti tomu hmyzu, ktorý sa nám zrazu v BA ktovieodkiaľ vyrojil veľmi sa tešiac zo svojej existencie.

PS2: inak, inštalácia na tých železných platniach, čo sa šperku týka, thumbs up!

PS3: foto tradične:

http://marosbaran.blogspot.sk/2012/06/pred-nejakymi-4roma-hodinami-zazila-ba.html