MAROSBARAN

     Bicyklom som vtrhol do kŕdľa od dažďa mokrej medzinárodnej miešaniny národnosti, snažiac sa dostať k miestu, o ktorom mi povedal kamarát, bez toho, aby som niekomu neprešiel svojím Black Oxfordom po nohe či božechráň po krku. Malo to byť turecké kaderníctvo. Lacné a rýchle, presne také, aké som potreboval. Zbaviť sa všetkých vlasov pätnástimi ťahmi strojčeka – presne to som mal v pláne v sobotu doobedu a bol som tomu ochotný venovať maximálne pätnásť minút môjho života. Ani o sekundu viac.

     Na niektorých pätnásť minút života rýchlo zabudnete, niekedy vám utkvú v pamäti. 

     Nevedel som, čo znamená KAPSALON, žlto-červená nálepka na skle, no to, čo bolo vnútri napovedalo tomu, že som došiel správne. Boli tam tri kreslá, tri zrkadlá, traja kaderníci, traja zákazníci a niekto, kto na mňa zízal z druhej strany skla. Trochu mnou myklo, keď som si uvedomil, že asi tridsaťročnému chlapovi tmavej pleti z úst trčal jazyk. Čudne nakrivo… 

     Zahodil som predsudky na ľudí s telesným postihnutím, bicykel som si pred kaderníctvom zamkol hrubou reťazou a otočil som kľučkou dverí. Ovanul ma závan pachu ostrihaných vlasov, tlmeného levieho revu odniekiaľ z druhého konca miestnosti a zvuku, ktorý mi pripomenul rozprávku Nožnicovoruký Edward.

     Potichu som pozdravil a keď som zbadal gauč na druhom konci miestnosti s Indom, tmavým ako uhoľ, čítajúcim noviny, namieril som tam,  rozmotávajúc si po ceste zeleno-čiernu arafatku. 

     Ind, stále čítajúci noviny, ignoroval môj pozdrav tak ako ignoroval leví rev vychádzajci z televízora napravo od gauča. Hoci bola obrazovka obrovská, levy vôbec neboli hrôzostrašné – boli to len zliepaniny veľkých šumiacich pixelov, nepravide prúdiacich po savane kdesi v Afrike alebo v Ázii. A že kráľ zvierat… .

     Vyzliekol som si maskáčovú bundu a zrak mi spočinul na chlapa s vyplazeným jazykom. Prišlo mi ho ľúto a uvedomil som si, ako veľmi sa podobá na pixelového leva. Takmer dokonalý… vlastne, ani nie dokonalý… stačí – takmer normálny.

     Uvedomil som si ticho, ktoré tam bolo. Rušil ho len leví rev, šuchot Indových novín a nožnice strihajúce vzduch. Traja kaderníci mlčky strihali svojich mlčiacich klientov. Z myšlienok ma vytrhol zvláštny pohyb v chlapových  rukách. Už nesedel na stoličke za kaderníkmi, ako som ho videl, prichádzajúc dnu, ale stál na nohách a v ruke držal metlu. Kaderníci bez prerušenia pokračovali vo svojej choreografii. Súlad ich krokov a pohybu metly, zmetajúcej ostrihané vlasy na podlahe, bol ako dopredu dohodnutý tanec. Ten istý tanec. Stále ten istý tanec, opakujúci sa už možno po tisícikrát. Ktovie.

     Chlap s vyplazeným jazykom pomaly zmetal vlasy do  malých kôpok, ktoré nabral na lopatku a vyhodil do koša. Zazdalo sa mi, že to robí… hlúpo povedané… s láskou. Nežne, pomaly a dôkladne. Tak aby mu neunikol ani jeden jediný vlások. Čierny či hnedý. Sivý či blond. Krátky či dlhý. Až neostal ani jeden. Quasimodo, ponúkajúci dva džbány Esmeralde.

     Naplnilo ma dojatie, keď som si uvedomil s akou dôkladnosťou si chlap s vyplazeným jazykom plnil svoju prácu. Neviem, či som sa nemýlil, ale uvedomil som si, že ten človek dokázal to, o čo sa iní len márne snažia. Nájsť si svoje miesto v živote. Miesto, kde by sa človek cítil byť užitočný. Miesto, kde by fungoval ako jedno koliesko v hodinkách. Hoci len maličké – ale fungujúce. 

    Veľký Turek s bradou a fúzami ma privolal na sedadlo, obmotal mi okolo krku plášť a ja som, hľadiac na svoj odraz v zrkadle, zvyšok pätnástich minút rozmýšľal koľko ľudí môže chlapovi s vyplazeným jazykom závidieť.

   Lev v televízii mal rovnaký rev ako lev v savane a hoci som nikdy netancoval v snehu s očami uprenými na nebo, veril som, že každý tu máme svoje miesto. Hoci aj v samote v zámku na kopci. 

   Chlap s vyplazeným jazykom sedel asi dva metre za mnou a pozeral sa naľavo, von na ulicu. Ľudia tlačiaci sa ulicami boli stále mokrí a on mal jazyk stále vyplazený. Dvere sa otvorili a dnu vošiel nový zákaznik.

    Bol suchý.