MAROSBARAN

    Bol krásny deň, no chcel zničil celý svet.

   “Nesmiem strácať čas rozmýšľaním o tom, koľko času nám ešte ostáva…” vtĺkal si do hlavy, keď sa rútil mestom, chladnými ulicami, ktoré bičoval prudký vietor. “Chcem žiť tu kde som, v okamihu, v ktorom sa nachádzam, tu a teraz!” kričal vnútri a ignoroval trúbiace autá, ktorým vletel do cesty. Kričali po ňom nadávky v jazyku, ktorý nerozumel, v jazyku a hlase, ktorý ani nepočul. Všetko hneď zmietol vietor.

   Vietor, vietor tak prudký, až mal človek pocit, že by dokázal odfúknuť do ničoty aj všetok prach sveta. Len kamene zdolávajú. Len kamene spia bez pohnutia.

   “Kiežby existoval vietor, ktorý by zmietol minulosť, všetko, načo už nikdy viac nechcem myslieť,” preblesklo mu hlavou, keď odbočil doľava za kostol v ktorom už roky nikto nespieval. Žiaden žalm, žiadne chválospevy, žiadne prosby… žiadne kvety už roky kostol nezdobili a tie, ktoré tam ostali z poslednej omše boli len prachom, prachom, ktorý však zmiasť vietor nedokázal. Boli obklopené hĺbokým spánkom.

   Minulosť bola kvetom. Násobeným kvetom, lebo chyby sa opakujú dovtedy, dokým sa z nich človek nepoučí.

   V jeho kostole bola veľká kytica… veľa, veľa, veľa kvetov.

   Zamkol bicykel a dúfal, že už nezačuje žiaden krik. Na hukot vetra si pomaly zvykal. Vošiel dnu. A nebol to kostol, lebo vnútri bolo veľa, veľa, veľa kvetov. Regály sa prehýbali pod masou hliny v kvetináčoch a masou vody vo vedrách, kde boli naukladané tesne, jedny vedľa druhých. Zabalené vo fólii, čakali až si ich niekto vezme domov, tak ako každý čakáme na to, až nám bude dovolené stať sa prachom.

   “Ako len vybrať z tej hromady?” nevedel si rady, zízajúc na farebného obra pred sebou. Obra, ktorého kosti boli regály, krvou bola voda a mäsom boli lupene všetkých farieb, ktoré svet ponúka. Z výkladu sa núkali naširoko rozkvitnuté kvety, rozvoniavali po celom obchode a ako harpye, zlostne kričali o pozornosť.

    “Nás si vyber!” kričala kytica bielych tulipánov.

   “Naše farby sú najkrajšie!” naliehali frézie krikľavých farieb.

   “Voniame! Voniame najsladšie my, my! Len my!” dožadovali sa slova červené ruže.

   “My, my, my sme najkrajšie!” pýšili sa kytice, zložené z rôznych kvetov.

   “Ale naše kvety sú najväčšie!” nedali sa zornice so širokánskymi kvetami.

   Zdalo sa, že celé mäso obra kričalo a kričalo, hoci on spal bez pohnutia ďalej. Kto vie, možno počul príbeh o prachu v kostole, no nepoznal jeho koniec…

   Kvety kričali jedny cez druhé, núkali svoje žiarivé farby a naširoko otvorené kvety a on nevedel, čo si počať.

   Podľa čoho vybrať?

   Podľa farby, aby bol odmietnutý?

   Podľa vône, aby bol podvedený?

   Podľa krásy, aby bol oklamaný?

   Všetok ten prach…

   Zatvoril oči a vybavil si v mysli kostol. Aké kvety tam boli ako posledné? Krik utíchol, rozhostilo sa ticho. Vysoké okná so sklíčkami sivastých odtieňov sa otvorili a v kostole vznikol prievan.

   Načiahol ruku k prachu a keď otvoril oči, uvedomil si, že drží v ruke kyticu, ktorá by sa dala označiť za najškaredšiu z celého obrovho tela.    Bola malá, listy boli tuhé, kožovité, ako nejaké chápadla nejakého tvora a kvety? Tie ani nebolo vidieť, akej sú farby. Len zelené púčiky trčali v strapcoch na stopkách. Kytica sa zdala byť… smutná.

   Ako dieťa, ktoré nechce ani vlastná matka.

  Chlapcovi ruka siahla poza obrie kvety, vnoril svoju ruku hlboko do tela obra a siahol po mäse, ktorého farbu kvetov bolo len badať.

   Mäso naďalej kričalo a dožadovalo sa pozornosti, no chlapec už nepočul vôbec nič. Vitráže sa roztrieštili na kúsky, poletovali vo vzduchu ako farebné motýle, zatiaľčo kvety zrazu stratili všetky farby. Ako šedá šachovnica… a on hľadel na biednu kyticu vo svojich rukách.

   Odrazu si bol svojím výberom istý. Uvedomil si, že zatiaľ čo naširoko otvorené zornice by odkvitli po dni, červené ruže po dvoch a tulipány po troch, biedna kytica hyacintov  sa ukázala byť fialovoružovou až po niekoľkých dňoch tajomstva. Čas nestrácala ale vychutnávala si ho a užívala každú sekundu, čo jej bola daná.

   “Nesmiem strácať čas rozmýšľaním o tom, koľko času nám ešte ostáva…” vtĺkal si do hlavy, keď sa rútil mestom, chladnými ulicami, ktoré bičoval prudký vietor. “Chcem žiť tu kde som, v okamihu, v ktorom sa nachádzam tu a teraz, hoci je to ťažké…” – nádej sa mu hompáľala v taške na rúčke bycikla, keď trieliľ kamennými ulicami domov.

   Kamene sú prachom, ktorý drží spolu a prach, kvetmi, ktoré kvitli. 

   Keď hyacinty vložil do vázy s vodou, zaspal – vtedy mu to bolo dovolené.

   A jediné, čo bolo potrebné zničiť bol kostol.