MAROSBARAN

Strhol som sa zo spánku. Bolo presne 4:44. Strašne unavený a rozospaný som sa rozhodol dokymácať sa do kúpeľne, vyčúrať sa a opláchnuť si tvár vodou.

Rozhodol som sa,že využijem jasnosť mysle hneď z rána a sadnem si k štúdiu. Začal som kubizmom a došiel som po dadaizmus, keď som sa rozhodol dať si krátku pauzu. Odtrhnúť zrak od meniacich sa slov – postavil som sa k parapete okna a pozoroval svet vonku.

Medzi modrými chuchvalcami mrakov sa mihotala biela obloha. Svet bol už dávno prebudený a správu o tom hlásali aj vtáky, štebotajúce všade navôkol.

„Ach, aké krásne je mať izbu smerujúcu do parku,“ pomyslel som si. Hoci je park malý, pohľad na zeleň a tých pár stromov v dvore mi aspoň trochu pripomína domov – náruč prírody, náruč prírody, v ktorej som sa narodil.

Na náprotivnej strane budovy som spozoroval zlatisté fľaky svetla – to zväzky slenčných lúčov vkĺzali pomedzi riedke koruny stromov ako prsty milenca, prebárajúce sa vlasmi svojej nastávajucej. 

„Asi bude krásny deň,“ zamyslel som sa, hoci som vedel, že ma žiadne milenecké aféry nečakajú. Hoci… možno práve preto mohol byť krásny…

Zrak mi padol na zeleň, rozprestierajúcu sa pod chatrnými stromami. Na včera pokosenej tráve sa kde-tu objavil malý pohyb – akési cupitanie, ktoré zeleň rozvibrúvavali ako farebné škvrny impresionistického obrazu. Neboli to však jagavé škvrny – na zelenom pozadí boli škvrny čierne.

Chvíľu, ešte rozospatý, som ich pozoroval, keď som si uvedomil, že sú to vlastne poskakujúce vtáky.

Nikdy som nechápal vtáky, ktoré preferujú poskakovanie nad lietaním… Prečo nerozprestrú krídla? Veď môžu! Toľko živočíšnych druhov im to závidí – s človekom na čele… Svet je tak veľký a krásny – sám si žiada krídla roztiahnuť, nie?

Dumal som nad poskakujúcimi vtákmi, rozmýšľajúco tom, o aký druh mohlo ísť,keď somsi všimol, ako jeden z vtákov vytiahol zo zeme červíka. Ani sekundy a červíka nebolo a ja som si uvedomil zvláštnu vec…

Možno to, čo ja považujem, za krásny svet, hodný objavovania, našli tie čierne poskakujúce vtáky práve tu – pod mojím oknom. Možno preleteli stovky kilometrov, aby našli tento zašlý parčík, plný červíkov… možno ani nie. Možno sa narodili obďaleč a nemali potrebu iný park hľadať. Poskakovať a vyťahovať červíky zo zeme mohli aj tu.

Závidel som vtákom, že to miesto našli, no prial som im to. Veď naozaj… kto vie… možno naozaj preleteli mnoho pokiaľ to tu našli. Prial som im poskakovanie a prial som im aj vyťahovanie červíkov zo zeme.

Z myšlienok ma vytrhla myšlienka druhá. Vyzeralo to tak, že poskakujúce vtáky našli svoje miesto, no čo červíky? Prečo sú tam, kde im hrozí nebezpečenstvo? Neexistuje nejaký iný park, kde by sa mohli nepokojne prehrýzavať zemou bez toho aby im niečo hrozilo? Pomýlili sa nejako v orientácii a zablúdili? Prehrýzli sa hlinou do nesprávneho miesta? Podľa čoho vedia kam hrýzť a kam nehrýzť?

Po krátkej chvíli som si uvedomil súvislosť medzi poskakujúcimi vtákmi a hryžúcimi červíkmi.

Uvedomil som si, že to červíky vedia práve vďaka vtákom. Práve tie vtáky ich obmedzovaním usmerňujú.

Červíky patria pod zem. Vtáky na oblohu. Avšak niekedy, keď červíky pod zem ísť nechcú, vtáky sa musia lietania vzdať a začať poskakovať, až pokiaľ im červíky znovu nedovolia vzlietnuť.

„Tak asi tomu vravia ľudia rovnováha,“ pomyslel som si, keď som odstupoval od okna.

Vrátil som sak dadaizmu. Okno som nechal otvorené, aby som počul počas učenia vtákov, ktoré nelietajú ale poskakujú, rozmýšľajúc nad tým, kedy im červíky asi tak dovolia znovu roztiahnuť krídla.