MAROSBARAN

Dnes je v Prahe veľmi škaredo, všetko je sivé, mokré a nejaké mdlé… tak som si po škole išiel urobiť náladu do Rudolfina, kde bola minulý týždeň vernisáž výstavy FLAESH.

FLAESH, Rudolfinum, Praha

5 miestností, 5 umelkýň, 5 videí, množstvo diel a jedna (viacznačná) téma – mäso/telo/telesnosť a rôzne pohľady na ňu.

Rudolfinum, Praha

Výstava osloví každého, koho niekedy niečo bolelo… fyzicky – telo – ak zažili úpornú bolesť z liečenia a hojenia rán… i psychickej bolesti, mentálnej, alebo pateticky povedané – bolesti duše/srdca/vnútra. Predstavuje 5 pohľadov na ľudskosť, ohlodanú na kosť.

Prvá miestnosť patrí Marlene Dumas, ktorá žije a tvorí v Amsterdame. Veľkorozmerné akvarely sú niekedy skôr kresbami ako maľbami, inokedy abstrakciou ako ľudským torzom. Tvorba Marlene Dumas mi nikdy nebola nejako blízka, takže sa priznám, že o nej veľmi napísať neviem… jej tvorba mi príde až príliš „normálna“ a bežná, no je to môj osobný pohľad a pocit z jej diel. V kontraste s ostatnými umelkyňami však jej diela dodávajú celej výstave zaujímavý rozmer a tak isto sa oplatí zapozerať sa do videa, ktoré tam beží.

Marlene Dumas

Videá sú súčasťou každej výstavnej miestnosti – v každej z miestností nájdete monitor, kde beží záznam z umelkynej dielne/ateliéru, jej myšlienky, názory a gestá sú kvalitným doplnením výstavy, ktorý vám dá pocit, že máte k autorkám nejako „bližšie“. Ženy, ktoré diela vytvorili sú na monitoroch normálne ženami „normálnymi“, aké stretávate na ulici, v obchode alebo v divadle. A práve táto „smrteľnosť“, ktorú im videá dodávajú sú pre lepšie pochopenie diel a samotných umelkýň veľmi prospešné. Jedinou vecou, ktorú považujem za trochu  hlúpou je skutočnosť, že pri monitoroch chýbaju stoličky a slúchadlá… Zvuk, ktorý ide z reproduktorov som osobne považoval za veľmi rušivý… a potom ešte prišla tlupa ľudí s nejakým kunsthistorikom, ktorý mal až príliš hlboký hlas, tak som bol z toho trochu mrzutý a prišlo mi to škoda… kvalitný materiál, ktorý bežal na každom monitore by sa naozaj lepšie pozeral v kľude na stoličke a so slúchadlami na ušiach… ale asi na to má nejaký dôvod samo múzeum… neviem.

Druhá miestnosť patrí anglickej umelkyni Tracey Emin. Túto autorku mám dosť naštudovanú a videl som asi všetky dokumenty, ktoré o nej kedy vznikli (taktiež som poznal dokument, ktorý je premietaný v Rudolfine, čo mi prišlo trochu ľúto, že tam nemajú niečo, čo nepoznám…) a čítal jej knihu Strangeland (odporúčam!). Na prvý pohľad vulgárne a obscénne kresby a maľby „rôznych“ polôh ľudského tela môžu na prvý pohľad pôsobiť veľmi „needukativne“ a pohoršujúco… keď sa však človek dostane trochu hlbšie, pochopí, že Tracey tvorí zo srdca, väčšinou zo zlomeného srdca, ale nie je pritom chudenkou umelkyňou, ktorá sa vyplakáva a potľapkáva sa po pleci, ale umelkyňou, ktorá zdieľa to, čo sme zažili asi všetci – odmietnutie, stratu, bolesť. Jej tvorba zaujme aj po technickej stránke – Rudolfinum ponúka jej tapisérie a veľkorozmerné vyšívané kresby. Kontrast roztrasenej ruky a presnosti tapisérie a výšivky je niečo, čo ocení každý, ktorý čo-to o remesle vie a je na ne zaujímavý pohľad už len ako na „objekt“. Rudolfinum ma taktiež milo prekvapilo, že vystavilo aj jej dielo „Dead Sea 2012“, ktoré je zaujímavé vidieť v kontexte jej diela z ranného obdobia „My Bed 1998“. Práve tieto diela sú jej najvýpovednejšie a najdôležitejšie a hoci ide len o „postele“, je tam viac, než si človek myslí…

Tracey Emin

detail výšivky + odraz neónu

podpis Tracey Emin

Dead Sea 2012

Berlinde de Bruyckere je kráľovná tretej miestnosti a pre mňa aj osobne K(!)ráľovnou celej výstavy. Umelkyňu som objavil roku 2013 (?) v Holandsku, kde som bol na nejakej random výstave. Jej diela sú o niečom, čo presahuje komunikáciu, ktorú som schopný zdeliť. Niet nad lepšie vyjadrenie existencionality, hojenia rán a samoty. Ale zároveň aj veľkej sily a ako umelkyňa sama hovorí „navrátenie života späť do mŕtveho objektu“. V Rudolfine nájdete jej kresby/akvarely, 2 diela z vosku a jedno monumentálne dielo, uzatvorené v otvorenej vitríne. Vír mŕtvej konej kože, srsti, hrivy a tela sa zmieta v niečom, čo nie je kŕč smrti ale skôr kŕč, pri ktorom sa niečo rodí. Dielo má silu veľkosti Kantovej búrky a hoci je na prvý pohľad neuveriteľne morbídne, má v sebe obrovský smútok, vznešenosť, silu a niečo „väčšie“ ako Smrť samotná.

Berlinde de Bruyckere

Keď som si obzeral jej sochy, vedľa mňa sa rozprávali 2 dievčatá:

„Is it real?“

-„Yeah, I think it is…“

„Oh, that´s horrible, fXck her, bXtch!“

Dievčatá, pravdepodobne, akési ochrankyne zvierat, zhrozené nad monštróznym aktom, akým bolo dielo vytvorené očividne nevedeli o skutočnosti, ze Berlinde de Bruyckere na svoje diela využiva výhradne telá koní, ktoré zomreli prirodzenou smrťou, v pokoji. Neunúval som sa im to povedať, lebo kým som sa otočil, boli preč, ale tak napísal som to aspoň tu. Skutočnosť, že diela vznikajú z „pokojných umierajúcich zvierat“ je neuveriteľne silnou koncepčnou záležitosťou, dodávajúcou dielu hĺbku, o ktorej môže človek hĺbať, ako pri myšlienkach na milovanú osobu, ktorá ho opustila.

Berlinde de Bruyckere

Kiki Smith – štvrtá mestnosť – netuším, kto tá umelkyňa je a vôbec ma jej diela neoslovila, ale choďte sa pozrieť sami a prípadne napíšte, čo vy nato…

Piata miestnosť je venovaná asi najdôležitejšej ženskej autorke v histórii umenia storočia – Louise Bourgeois, ktorá sa narodila v Paríži a žila prevažne v USA. Jej tvorba je asi širokej verejnosti najznámejšia. Biomorfné sochy, materstvo, sexualita a zraniteľnosť sú len časťou jej obrovského záberu, ktorý dokázala umelkyňa až do svojej smrti v roku 2010 obsiahnuť. Priznám sa, že vystavené diela od autorky ma prílis nezaujali… v zahraničí som od nej videl oveľa silnejšie a výpovednejšie diela, ale aj tak to stojí zato, vidieť to. Súčasťou výstavy je aj dokument o autorke – ten však celý určite nedáte – má cez 50 minút… škoda, že múzeum na to neposkytuje vhodné podmienky, ale čo už.

Louise Bourgeois

Posledným a asi aj najväčším prekvapením výstavy boli akvarely visiace v poslednej z miestností. Akvarely, ktoré pripravila Louise a poskytla ich Tracey Emin – aby do nich zasiahla a dokončila ich. Ako človek, ktorý denne pracuje v kreatívnom svete, vám poviem, že nie je nad, ako nájsť vo svete umeleckého partnera. Človeka, ktorý vám plne rozumie, človeka, ktorému dokážete na sklonku svojho vlastného života zveriť svoje nedokončené dielo. Výstava o „mäse“ sa takto končí niečím veľmi ľudským… ako stisnutie rúk pri pozdrave – zvítaní alebo … rozlúčení.

Louise Bourgeois + Tracey Emin

Výstava FLAESH je rozhodne výstavou, ktorú by ste si nemali nechať ujsť, či už mega na umenie ste alebo ani veľmi nie. Stačí, že ste človekom a z výstavy si niečo odnesiete.

… a dúfam, že tam neskôr pribudnú aj stoličky a slúchadla, aby sa videá dali normálne pozrieť…

MAROSBARAN

PS: na výstave sa „vraj“ nemá fotiť (hoci všetci okolo mňa veselo fotili…), no ja som stihol tajne zopár záberov urobiť, aby článok nebol suchý – len o texte, snáď mi nikto nedá nejakú pokutu… uvidíme.

PS2: k výstave bola vydaná aj nie veľmi príťažlivá publikácia, ktorá sa dá zakúpiť v obchode… nebol som z nej veľmi paf, ale určite nevynechajte malú brožúrku, ktorú dávajú v múzeu zadarmo – je tam veľa zaujímavých a mega stručných informácii, sú napísané veľmi dobre, prehľadne a výstižne.