MAROSBARAN

Pršalo.

Nie veľmi, no dosť nato, aby bol Tomáš po 3 minútach utekania na metro do nitky mokrý. Doslova sa vrhol do vstupu metra, berúc naraz tri schody skákal dole a dole. Nižšie a nižšie až sa okolo neho vyrútil vagón metra. S rykotom zastal, otvoril svoje čeľuste rozostavené každé tri metre po oboch stranách svojho tela a ľudia sa valili dnu. Tomáš s nimi.

Nervózne pozrel na hodinky. Ešte nemeškal, no zdalo sa, že ručičky hodiniek kmitajú rýchlejšie a rýchlejšie. Zotrel si z čela pot v duchu nadávajúc, že zabudol vreckovky. Z nosa mu tieklo a topánky mali zrejme v podrážke diery. Chlad stúpajúci z mokrých ponožiek bol ako mucha, ktorú neviete odohnať z nosa.

Plné metro… no aspoň tu nepršalo tak ako vonku.

Veďla stál muž, ktorý si odhrýzaval z pizze. Mal špinu za nechtami, no zrejme mu to nevadilo. Človek si zvykne na všeličo, pomyslel si Tomáš.

Ľudia zazerali jeden na druhého akoby čakali odkiaľ vyletí zaucho. Iní zase slepo sledovali mihotajúcu sa tmu za sklom okna.

V poslednom čase Tomáša často napadalo, že tento svet nie je preňho… Aj on mal niekedy za nechtami špinu, no vždy, ak sa dalo, ruky si umyl a ak sa nedalo… nejedol nimi. Nie v metre. Nie v preplnenom metre.

Na druhom konci začal zavíjať pes. Majiteľ, potetovaný po oboch rukách ho šľahol vodítkom, pes zaskučal a skryl sa pod sedadlo.

Niekedy je lepšie byť ticho a utiecť, keď sa nikto nepozerá. Aj tak by si to majiteľ nevšimol…

Mustek.

Tomáš utekal hore eskalátorom. Utekal, čo mu dych stačil, už meškal, nie príliš, no nerád meškal – nie je to ohľaduplné voči tomu druhému a sám veľmi dobre vedel, ako nerád na niekoho čaká.

Už len 20 schodov a bude hore. No zrazu čosi vstúpilo do jeho cesty. Boli dvaja a boli čierni. Rozprávali sa. Tomáš neregistroval kto sú, len slušne zaklopal mužovi po pleci: „Prosím vás, môžem prejsť? Ponáhľam sa…“ Prečo ľudia stoja na ľavej strane?! – iritovalo Tomáša. Veď všade sú značky, že sa stojí na pravej strane, aby bola ľavá strana priechodná.

Obaja muži v čiernom sa otočili, nechápajúc, čo vyrušuje ich konverzáciu. Nechápavo sa na Tomáša pozreli.

-„Ty čo po mne klepeš?“ namrzene sa ozval jeden z nich.

V kostoloch nájdete sochy svätých a anjelov… v mnohých z ich tvári je vidno charakter človeka. Veľa zo sôch je vznešených. Iní sú múdri… niektorí trpia, lebo zhrešili a ich tváre sú grimasami, ktoré vyjadrujú žiaľ. Tomáš sa chvíľu pozeral do tváre policajta a nevidel žiadnu vznešenosť, ani múdrosť ani silu, ktorú by sa malo v človeku, ktorý ochraňuje zákon malo dať nájsť.

V tvári videl zhnusenie, opovrhnutie a v neposlednom čase aj znaky, ktoré poukazujú na veľmi nízku inteligenciu, nulovú empatiu, či pochopenie.

„Prepáčte, ponáhľam sa, veď sú tú značky…“

– „Ty, čo si myslíš, že ty budeš po mne klepať?!“

Vedľa sa dvaja teenageri rozchechtali ako hyeny, nie často sa stane, že vidia takéto divadlo na eskalátore.

Tomáš sa zarazil a rozmýšľal, kedy urobil aký hrôzostrašný čin, ktorý by policajta oprávňoval nazvať ho „ty“ tónom, akým by ste nenazvali ani najšpinajvšiu handru v tom najšpinavšom barovom umývadle na svete.

-„A narokom sa ti neuhnem, nech vidíš…!“ policajt sa otočil a Tomáš videl.

Keď vystúpil z eskalátoru, srdce mu búšilo a neprestalo ani keď zhasol lampu vo svojej izbe. Bol len rád, že nemal špinu za nechtami, hlúpu čiapku a revolver za pásom.

Ráno bol jeho kabát suchý a v kostoloch sa objavili sochy démonov.