MAROSBARAN

Elizabeth Siddal ani netušila akú službu ľudstvu robí, keď hodiny a hodiny trávila vo vani, pózujuc môjmu najorodovanejšiemu z preraffaelistov, ktorý niesol meno Sir John Everett Millais… Millais podkladal pod vaňu svietniky aby slečna Elizabeth neumrzla… raz sa však stalo, že maliar bol zanietený do svojej práce tak vášnivo a modelka bola tak zapozeraná do stropu, že svietniky dohoreli, voda vo vani sa rýchlo ochladila a chudera Elizabeth sa skoro rozbila na milión kúskov… ach, aké úžasné je mať v 21. storočí kohútik s teplou vodou, že?

Ofélia (1851–1852) je jedna z najgeniálnejších malieb, aká sa kedy na planéte Zem objavila… a teraz je súpčasťou veľkolepej výstavy, ktorú TATE Britain ponúka presne od včera. Za 14 paundov máte možnosť vidieť nemenej ako 140 diel a za niekoľko rokov vo väzení máte možnosť aj niektorú z malieb ukradnúť, postriekať sprejom alebo len zhodiť zo steny na zem…

…Dante Gabriel Rossetti, William Holman Hunt and John Everett Millais sú len zlomkom, ktorý by sa pri takomto čine prevracali v hrobe…

Kiežby som mal čas a peniaze utiecť do Londýna a napísať vám o výstave „z prvej ruky“… sedím však v Utrechte na svojej hnedej stoličke, za sebou mám Francúza a napravo Fína a pred sebou množiace sa písmenka…píšem vám teda len zo svojho číreho nadšenia a snáď niektorí z vás čoskoro do Londýna aj zavítajú a pochopia, prečo som taký vyradostený…

Ofélia je ultimate maľba, ktorá ma maximálnu technickú zručnosť skĺbenú s vnútornou silou maľby, esenciou či dušou, nazvite si to ako chcete… patetickosť a bravúra sú na nej skĺbene tak geniálne, že nejeden maliar pri pohľade naň hodil svoj štetec o zem a stal sa predavačom na trhu alebo televíznym moderátorom… dokázal by som vám o nej písať aj hodiny, ale chcem sa dostať aj k iným veciam, tentoraz „z prvej ruky“.

Už je to nejaké to storočie, čo sa mi do rúk dostala kniha s názvom Denník Anny Frankovej… slzydoočítlačúci príbeh 8mich ľudí, skrývajúci sa pred 2. svetovou vojnou pozná snáď každý… sila malého dievčatka, ktoré malo dušu, dievčatko, ktoré ukázalo dušu ostatným…

„Viem, čo chcem, mám ciele, mám názory, vieru a lásku“. (A.F. 11.4.1944)

Knihu som prečítal pred rokmi… keď som pár dni dozadu išiel do Amsterdamu, absolútne som si neuvedomil, kam to vlastne idem… predstavte si aké prekvapenie to bolo, keď som sa po niekoľkohodinovom blúdení s dvoma mapami v rukách ocitol pred tmavým blokom s nápisom „Anne Frank House„… ani som si neuvedomil, ako som tukal svoj pinkód, keď som platil vstupné (9€). Úplne ma to vtiahlo dnu…

Bol som už na nespočetnom množstve výstav a múzeí… nepamätám si však, či som si v niektorom z nich prečítal naozaj všetko, čo bolo na nípisoch na stenách, či kedy som si pozrel absolútne všetky videá, ktoré výstava ponúkala… Dom Anny Frankovej je však miesto, ktoré ak odignorujete, musíte byť pekne bezcitné ++++++.

Múzeum, založené presne na tom istom mieste, kde sa rodina schovávala v rokoch 1942-1944. Je ukážkovým príkladom toho, akú silu ma miesto, ktoré ma za sebou niečo „fyzické“… cez moderný vchod sa plynulo vchádza do úkrytu. Prechádzate miestnosťami plnými citátmi z Anninho denníka, či článkami opisujúcimi politické rozpoloženie krajiny… na začiatku sa možno trochu cítite aj trochu znudene, že to všetko ste si mohli predsa vygoogliť doma a nemuseli ste nikam chodiť… áno, priznám sa, že mi to napadlo… tento pocit však pominie v momente, keď sa ocitnete zoči voči knižnici (pôvodná), ktorá skrývala vchod do zadnej časti domu, kde sa Anna s rodinou ukrývala…

Je to naozaj skutočné, poviete si a potom už len kráčate v dave, v tichu aké je asi len na cintorínoch… ticho. To je asi pocit, ktoré je tam cítiť najviac…

„Musíme šepkať a byť cez deň potichu, inak nás začujú ľudia zo skladu.“ (A.F. 11.júl 1942)

Tma… a tieseň…

„Počas dňa nesmú byť záclony vôbec odhrnuté, ani o milimeter.“ (Anna Franková, 28.November 1942)

Prechádzate sa po prázdnymi miestnosťami a nemôžete uveriť, že je to naozaj realita… málokedy si vážime pohľad z okna, málokedy si uvedomíme krásu vánku, či pôžitok len tak ísť von… modrú oblohu…

Miestnosti sú prázdne, lebo ich pôvodný nábytok bol skonfiškovaný… keď sa Otto Frank, jediný z rodiny, ktorý vojnu prežil vrátil, rozhodol sa ponechať miestnosti prázdne na znak toho, že to čo vojna ľuďom vzala nemôže byť nikdy navrátené späť…

Aký to musel byť pocit, keď otec dostane do rúk denníky svojej mŕtvej dcéry… sám Otto netušil, akého veľkého ducha mala jeho dcéra a v jednom z videí sám priznáva, že „rodičia sú často tými, čo poznajú svoje deti najmenej“…

Keď niekam idem na výstavu, do múzea alebo jednoducho niekam, je pre mňa dôležité, aby TO za sebou niečo malo… aby to bolo skutočné, ľudské, aby tam bol prítomný ľudský smrad. Aby to bolo reálne a nie len artpiecom… aby to dýchalo, aj keď je to už roky mŕtve…

Pri pohľade do povaly smerom von oknom, cez ktoré sa celé dva roky pozerala Anna, ako na svoj jediný kúsok modrej oblohy, či pri pohľade na pôvodný Annin denník, nainšalovaný ako sväty breviár v múzeu, či pri pohľade na zbierku obrázkov, ktorými si Anna ozdobila stenu svojej izby, v ktorej nechýval Leonardov autoportrét, či filmové hviezdy, som pocit ľudskosti na fyzickom mieste naozaj mal.

Po múzeu Anny Frankovej sa budete na svet dívať inak a už nikdy vás len tak niečo nezaujme, budete naozaj veriť vo veľkosť ľudského ducha, nech sa už skrýva v tele malého dievčatka, drzom cyklistovi, či v bezzubej babke… uvedomíte si, že tu nie ste len tak a odítete do ďalšieho  života s pokorou a vierou v to, že nič také ako vojna sa už nikdy nestane skutočnosťou.

A keď budete vonku… sadnete si v parku do trávy, otrčíte hlavu dohora…

… a budete vďační, že vidíte modrú oblohu po ktorej sa prevaľujú biele oblaky, cez ktoré sa prediera slnko. Po chvíli vstanete, zamierite do najbližšieho obchodu, kúpite zápisnik a darujete ho svojmu dieťaťu v deň 13stich narodenín.

MAROSBARAN

PS: o van Goghovom múzeu nabudúce…

PS2: foto:

http://marosbaran.blogspot.nl/2012/09/jedna-z-najgenialnejsich-malieb-na.html