MAROSBARAN

Niekedy sa stáva, že prechádzame životom a pri tom zabudneme na svoju ružu. Stáva sa, že všetko, čo vidíme sú len obrovské baobaby, pomaly obrastajúce našu planétu… a niekedy býva líška tou, ktorej sme naposledy skutočne dokázali povedať „priateľ„.

Zima skončila a ani nezačala.

Myslel som si, že bielo von už nikdy nebude. Že ostane v hmle a v daždi… a práve teraz sa na Prahu dívam cez zasnežené okno. Oranžová. Krásna. Veľkolepá, sa čnie všade navôkol – napravo, naľavo, vpred… a dokazuje to, že zázraky existujú a veľakrát sa dejú aj okolo nás. Je treba len zastať a zhlboka sa nadýchnuť. Práve nádych do detstva, snov, spomienok a nekonečného priateľstva ponúka najnovšie spracovanie Malého Princa.

Ktovie, či Antoine de Saint-Exupéry čo i len tušil, ako osloví svet svojimi zápiskami o samote, láske, strate a o živote samotnom, keď písal príbeh princa, ktorý navždy ostal Malým, no pre mnohých z nás je princom Veľkým. Naivita so zvedavosťou, ale hlavne tak čisté srdce, že pri pohľade naň až oči bolia ako pri hľadení sa do žiariaceho Slnka. Notoricky známy príbeh o klobúku, počítaní hviezd, či o vtákoch, ktoré vás vedia preniesť kamkoľvek chcete vďaka novej adaptácii ožíva tak, ako by ste nik, kto príbeh knihy poznáte, nepredpokladali.

Zaujímavé, prečo zabúdame na detstvo a prečo nevieme pýtať sa naivne. Prečo vidíme klobúk a prečo nevidíme krabicu s ovečkou. Prečo sa bojíme hadov, hoci nemajú nohy ani ruky a nemôžu cestovať a prečo Sahara nikdy nebola tak príťažlivá ako predtým.Prečo sú vôbec otázky dôležité a prečo nestačí len sa pýtať. Pýtať sa a pýtať. A otázkami prichádzať nie na odpovede ale naďalšie otázky, ktorým nerozumiete, no robia s vašim vnútrom niečo… niečo, čo ste ešte nezažili. A možno aj hej, ale chcete aby to trvalo. Minútu po minúte… Pocit, keď cítite, že máte priateľov. Keď viete, že vás vaši rodičia majú radi… že sa vaša rodina medzi sebou zmierila, že vás baví práca a máte ju radi… že rastiete každým nádychom a neviete sa dočkať toho ďalšieho. Ďalšieho náhodného okoloidúceho, ktorý vám nebadane do ruksaku vloží plyšovú líšku. Pocit, keď sa na svet pozeráte cez nádherné okno. A keď sa vám svet odráža v očiach.

Rok po vydaní Malého Princa Antoine de Saint-Exupéry zomiera a zároveň žije tak ako máloktorí z nás kedykoľvek žili.

Veta „One sees clearly only with the heart. What is essential is invisible to the eye“ bola vraj v pôvodnom rukopise prepísaná 15-krát… Veta„On one star someone has lost a friend, on another someone is ill, on another someone is at war…“ v epilógu k nám vraví viac ako 1000 stranová kniha… v roku 2012 sa v Paríži na aukcii objavili doposiaľ nezverejnené chýbajúce stránky, kde Malý Princ stretáva človeka, ktorý je príliš zaneprázdnený na rozhovor pretože hľadá 6-písmenové slovo začínajúce na G. Vraj mohlo ísť o slovo „guerre“ (vojna), píše sa rok 1942… Koľko tajomstiev Princ naozaj skrýva sa asi nikdy nedozvieme… a asi nie náhodou pomenovala J.K. Rowlingová jednu z najdôležitejších postáv čarodejníckej ságy o Harrym Potterovi práve menom „Prince„.

Medzi všetkými tými otázkami, neistotou a hĺbaním o živote našom a o životoch tých, ktorí sú okolo nás môžeme len hádať… a môžeme len dúfať, že raz aj nám do okna vletí liedadielko poskladané zo sna, zmiešaného so srdcom. Vtedy odkryjeme sklenené veko ruže a Líška? Tá bude pri tom.

Dojatý

MAROSBARAN