MAROSBARAN

   Zavýjali, strašne zavýjali.

   Zamkol som si bycikel a zahľadel som sa na dva utrápene psy priviazané k železnej konštrukcii.

   Už pri príchode k obchodu som to počul. Bolo to bolestné zavýjanie dvoch psov. Boli to tie psy s krátkymi nohami a dlhými telami. Neviem ako sa volajú odborne, nikdy som si plemená nevedel zapamätať. Tak ako mená niektorých mojich kamarátov.

   Obaja boli starí, jeden však starý o dosť viac ako druhý a čo viac – prekvapilo ma, keď som si uvedomil, že zatiaľ čo telo mladšieho psíka stojí na svojich štyroch nohách, telo starého ochrnuto ležalo na akomsi vozíku s dvoma kolesami.

   Pri vchode do obchodu ma oslovila nejaká pani s letákmi a transparentmi. Bojazlivo som jej odvetil, že nerozumiem flámsky a pokračoval som ďalej.

   Nepotreboval som veľa. Len nejaký chlieb, mäso a niečo sladké. A vajcia. “Tie sa vždy zídu”, pomyslel som si, keď som bral do ruky modrý košík.

   Pri pokladni pracovalo mladé čierne dievča. Pousmialo sa na mňa, keď som asi po minúte šmátrania rukou v ruksaku našiel peňaženku. Mince sa mi z nej vysypali von.

   13,59 svietlilo predo mnou a ja som jej podal päťdesiateurovku a pobral som sa preč.

   Pohľad mi zachytil stánok s kvetinami. Ruže, tulipány… kvety.

   “Tulipány, kúpim si nové tulipány,” napadlo mi, keď som si spomenul na kyticu suchých červených tulipánov, ktorá ma deň čo deň vítavala, keď som prišiel domov z práce.

   Každý deň bola kytica iná. Aj po tom, čo odkvitla.

   Najprv otvorili svoje lupene  a potom… potom akosi zdiveli. Ich stonky sa pomaly zmietali smerom k svetlu a smerom od svetla bez akéhokoľvek viditeľného zámeru či smeru. Divé krivky zelene, na ktorých spočívali krvavočervené lupene. Také isté sme mávali pred domom…

   Vždy som mal pocit, že sa tulipány stále menia. Aj po tom, čo sa lupene pomaly zošúverili. Postupne sa stali grotesknou karikatúrou toho, čím boli pred tým, no ja som ich nevyhodil ešte asi týžden po tom, ako stratili život zo svojich chladných tiel.

   Boli stále tam, kde som ich nechal. Boli akousi zvláštnou istotou, na ktorú som sa mohol spoľahnúť, keď som si nebol istý ničím. Neodídu, kým niečo neučiním ja sám…

   Z myšlienok ma vytrhlo zavýjanie. Psy tam stále boli.

   Spočinul som pohľadom na staršieho psíka. Prišlo mi ľúto ako si na vozíku polovicu tela ťahá za sebou. Vyzeral smutne. Veľmi.

   Jeho oči…. Viečka mu ovísali tak, že skoro nevidel. Bol ako moja kytica červených tulipánov…

   Bolo mi ho ľúto, no pohladkal som zdravého psíka.

  “Kto vie, kam šiel ich majiteľ,” pomyslel som si a vložil som do vázy ružové tulipány. Práve pučali a mne prišlo smutno, keď som si uvedomil, že som sa pri dvoch psíkoch nezachoval správne.

   Zavýjanie  psov stále napĺňalo námestie.

   Z koša som vytiahol kyticu suchých červených tulipánov, ostrihal som stonku každého kvetu na dvanásť centimetrov a dal vylisovať pod hromadu kníh.

   A potom sa rozľahlo ticho.

MAROSBARAN