MAROSBARAN

Niekedy neviem, čo je horšie… mať desnú propagáciu, ktorá od galérie odoženie každého – počnúc zlodejom s nalakovanými nechtami, končiac pápežom na trojkolke ale pritom mať fajn výstavu, alebo mať masívnu reklamu hodnú prípravku na rasť molekúl pŕs ale výstavu hodnú troch písmen – g.r.c.

Od mala nás učia, nesúď niekoho podľa vonkajška, lebo nikdy nevieš o dotyčného bankovom konte… asi niečo také by ste mali mať na mysli, až budete najbližšie utekať pred políciou a náhodou sa budete chcieť pred nimi skryť v Dome umenia.

Keď ste mladý umelec/kyňa… možno aj trochu veľký… po zopár výstavách, čo sa vám, ani netušíte ako, podarí zorganizovať, rýchlo zistíte, že je rozdiel robiť výstavu a robiť výstavu… vždy si môžte povešať veci niekde v bare u kamoša, jeden večer vypiť toho viac ako obyčajne, ovšem, ak neberiete antibiotiká a ráno vstať s opicou, sadnúť za notebook a v ešte polotriezvom stave si do CV rituálne napísať ďalší riadok, ktorý veľmi rýchlo zistíte, svet nespasí… potešíte zopár kamošov, čo vám tam prídu, lebo si všimli váš posledný FB status, máte o čom zavola´t svojej mame a máte dôvod nato, aby ste mohli minúť extra-money…

Potom však, ako vás život ošľahá, zistíte, že 1+1 je 2, osvieti vás a zistíte, že ak xchcete aj nejaké publikum, musíte sa o neho aj trochu snažiť, tým, že rozbehnete akú takú kampaň, ako sa to robí aj na také módne prehliadky (ak cítite mierne zachvenie, je to z toho, že teraz polovica arty people zalámalo rukami, že ako môžem porovnávať výstavu s nejakou glam fashion prehliadkou plnou vychudnutých ľudí a opätkov… :)) Alebo… môžete sa pokúsiť nejakých ľudí uniesť, zviazať a nainštalovať do galérie v deň vernisáže a tešiť sa pohľadu na ich metajúce sa telá, z toho, že „ach, ako veľa ľudí mi prišlo na vernisáž“… len nezabudnite im dať ceduľku – THIS IS NOT AN ART INSTALLATION, JUST SOME RANDOM PEOPLE TOO EXCITED ABOUT MY WORKS OF ART TO SIT/STAND STILL…

A potom sú tu ešte inštitúcie, tešiace sa niekoľkoročnej tradície, dúfajúc v to, že majú dostatočne silnú stálu klientelu a tak načo by chytala ďalšie ryby do siete ako sa to cirkev statočne snaží celých 2000 rokov…

No… toľko na zamyslenie… teraz o tom, čo sa ukrýva v škrupine, králičej nore, či igelitke z Tesca, vyberte si metaforu akú len chcete…

Odpoveďou je – veci fest dobré, no tiež veľa garbidžu (vysoko subjektívne – pre mňa)…

Kebyže som normálny smrteľník, ktorý ide okolo, plagát z vonku Domu umenia by ma neprinútil ísť dnu ani keby mi za vstup zaplatili a k tomu pridali ešte aj nejakú tu masáž, na ktorú by som aj tak nešiel, lebo je to pre mňa príliš intímna záležitosť aby som sa nechal niekomu ošahávať… zatiaľ.

No keďže som normlálny smrteľník, ktorý sa rozhodol, že mu umenie navôkol nebude ukradnuté, zaťal som zuby a vstúpil dnu čakajúc to najhoršie, čo som si pri pohľade na nevábny plagát vedel predstaviť.

Čo je ešte horšie, je to, že nebyť z toho, že som FB-aktívny VŠVU študent, vďaka čomu viem, že zopár mojich súdruhov spolupracovníkov majú v Dome umenia aj vystavené diplomovky, podľa vedenia školy – the best of (asi aj je) a nebyť malého plagátu, ktorý… neviem, ja sa veľmi v grafickom dizajne nevyznám, ale… ok, neriešim… tak neviem, že tam vôbec nejaký ešte placentou špinaví novorodenci VŠVU vôbec vystavujú, čo je smutné kvôli tomu, že asi nepoviem žiadnu múdrosť keď povie, že uchytiť sa (v živote) po VŠVU je fest ťažké…

To, čo je vnútri, má tri časti. Tradične… sú tam 3 priestory, má to logiku…

Úplne dole, ešte pred schodami si dávajte pozor aby ste nenarazili na hromadu kamenia od George Moisi. Som antilandartista, takže k tomu dielu vám veľa toho nepoviem… ale hromada kamenia s čímsi bielym pre uja z dediny a intergalaktická inštalácia pre priemerného nie-fancy arty človeka… pre mňa, who-cares-item…

Neskôr si uve je to uvedomíte, že išlo o prvú vec z výstavy Socha a Objekt XVII, ktorá má tento rok 2 časti – Súčasné cyperské sochárstvo a Geometrická abstrakcia.

Ja neviem… mne proste vadí, že tie veci sú tak strašne fyzické… zaberajú veľa miesta akoby… taký som mal z toho pocit… je tam veľa zaujímavých objektov, no vždy len objektov, ničím iným viac a síce ani menej…vždy je to o nejakej komunikácii materiálov, prehliadke materiálov, či materiálových materriáloch a to mi vadí.

Ak nemáte radi abstrakciu a sochy, je to vhodné miesto pre vás aby ste si po návšteve napočítali  o 12 sivých vlasov viac…

Jednoducho mi príde malicherné riešiť nejaký leštený kov len kvôli tomu ako dobre vyzerá v dobe ako je dnes. Ja som človek, ktorému umenie musí aj niečo povedať, nestačí ak len je. No aj napriek tomu viem vymenovať asi 12 ľudí z môjho okolia, o ktorých viem, že by na výstave skákali od radosti a dokázali by sa do lešteného kovu hľadieť aj pol hodinu – a to nie preto, že by boli nejakými narcismy(-i?)…

Neviem, urobte si o tom názor sami… pre mňa takéto veci v mojom momentálnom životnom behu nemajú absolútne žiaden zmysel… ale, všetci vieme, že tu neide len o mňa – preto, ak sa páči – nech sa páči… rád si prečítam váš výklad o kockách, ihlanoch a korodujúcom železe… ja si radšej prečítam o nepokojoch v Indonézii alebo o tom, čo momentálne robí Lady Gaga.

No naopak v cyperskej časti som si pri niektorých kúskoch povedal ou yeah!

Gioula Chatzigeorgiou – určite som to napísal zle, je človek, ktorý v Dome umenia predstavuje „soľ, vodu, kov a rôzne predmety“, jednotne nazývaných Afroditin kúpeľ. Je to jedna z vecí, o ktorých neviem skladať žiadne básne, no z istého dôvodu sa mi dosť hlboko prihovára. Ide o tri hlavy, apparently zo soli, pričom do jednej zhora z tej veci, čo vám dajú, keď si odhryznete ruku, čo vás potom vezú do nemocnice a napichajú vás tými vecami, čo visia a čosi sa z nich do vás leje, neviem ako sa to volá – z toho do jednej z nich kvapká/la voda, pričom do nej urobila dieru… natočenie hláv na čiernom štvorci tiež asi nie sú náhodné… Je to dielo, ktoré sa v umení pokladá za sochu/inštaláciu, no nie je z rodu Michelangelovského… skôr je to objekt, ktorý vás prinúti rozmýšľať… ide o istý druh mechanizmu, ktorý sa v hlave spúšťa a nie je v prvom rade len o „páči sa/nepáči“.

Andreas Saava a jeho G-line mi príde ako pri abstrakcii prehnane veľké a zbytočné… trochu pripomína preliezky pre deti, no myslím, že tam by ste svoje deti nepúšťali…

Ďalším zaujímavým príkladom letsthinkinstallation je There Will Be No Homecommings od Lie Lapithi. Enigmatic… avšak video, čo sa k tomu ponúka považujem za mental…  keď sa priznám, že som nemal až toľko času na skúmanie…

WOe-MAN od Nicosa Moschatosa je vec rovnakého účinku. Neviem do akej miery rieši problematiku trápenia žien, asi keď tam príde nejaká trápená žena, je dosť možné, že jeho vec odignoruje a vôbec z nej nič nebude ani cítiť, ale pri takýchto veciach ani neide o žiadnu záchranu sveta, len o pripomenutie z rádu Memento Mori.

The Fall Of Persephone od Nikosa Charalambidisa spája moju oblúbenú kreslenú postavičku Pikachua s kráľovskou korunou – to by normálne malo stačiť, no tentoraz to nestačí vôbec.

Highlightom výstavy je séria hláv pospájaných plynovými maskami. Vec zaujímavá vizuálne a zároveň o čomsi dosť dôležitom hovorí… pre mňa show ukradol Kyriakos Kallis, ktorého vec akoby od Saatchiho vypadla… ARS AENIGMA EST 2007 je steal me item.

Je zaujímavé, ale z väčšiny vecí z tej cyperskej časti som mal rovnaký pocit ako keď som 2 roky dozadu odišiel z londýnskej Saatchi Gallery… a keďže sa Saatchi ešte aj dnes považuje za great supporter of art, asi je to dobrý signál a tak thumbs up pre Cyprus.

Tety od vás vyžobrú podpis a pošlú vás hore, že ešte aj tam (predstavte si), že niečo majú…

Magisterské diplomové práce VŠVU, je výstava, ktorú by ste mali vidieť určite, akokoľvek zničeno môžte po zhliadnutí abstrakcií byť. je to prehliadka toho najlepšieho, čo VŠVU toho rok dala… ja osobne som bol aj na diplomovkových obhajobách, videl som asi 90% všetkého, čo sa urobilo no a ak mám zhodnotiť, neviem síce či je tam naozaj to naj naj naj lepšie, ale poviem, že sú tam dosť dobré veci… niektoré.

Hneď na vchode je Peter Cvik a jeho Medzi dvoma svetmi. Veľké, pôsobivé, sci-fi ale pre mňa trochu ako abstrakcie o poschodie dole…

Neviem presne ako prebieha casting, že čo do Domu umenia ide a čo neide, ale toho roku asi víťazilo všetko, čo je biele ale nie je vanilkovou zmrzlinou… celkovo je výstava riešená veľmi minimalisticky – biele na bielom… Malevič by sa potešil…

Osobne ma potešilo, že cez casting prešla Denisa Slávová so svojími františkánmi… o nej si môžete prečítať vo viacerých predchádzajúcich článkoch… Jej fotografie nie sú na prvý pohľad nejako extrémne zaujímavé… až na druhý pohľad… pri ktorom ostanete aj o čosi dlhšie ako len pri prvom, keď prelomíte bariéru a pochopíte…

Keď som videl u nás na grafike divnú miestnosť zapratanú hromadou čiernych bodiek na stene a bielych predmetov, musím sa priznať, že som zalámal rukami a s tým, že už som mal dosť v SNG, keď sa ma márne snažila presvedčiť, že tie kamene po zemi, zafliakané podlahy a dosky ma majú nejak extrémne oslniť… teraz tvorbu Lívie Kožuškovej vnímam trochu inak. Jej tvorba je ortodoxne pre arty intelektuálov… po troške skúmania o čom vlastne je, môže zaujať aj random človeka… paradoxne, aj ona tam má v tej hŕbe vecí 2 steal me item-y – šálku s Inception zaváňajúcou hladinou kávy a  knihu, kde neviete, kde začína kváder a kde kniha, ktorú sa môžete snažiť otvoriť, no nič sa nestane…

Marek Cina vás presvedčí o tom, že lino is not dead, aj keď ja si myslím, že je… Cina je na škole tak trochu ultimate grafik, nedá sa mu vytknúť majstrovstvo v práci s rydlom a tiež v práci s väzbou kníh. Nad jeho knihou Fámy na obhajobách (prepáčte za výraz) niektorí profesori doslova slintali, až som prekvapený, že mu ju niektorý z nich v ten deň aj neukradol… asi to urobia až po výstave v Dome umenia, ak to pravdaže, neurobíte ako prví vy. Určite si prečítajte aspoň zopár stránok… pochopíte o čo ide.

Do veci od Barbory Uhrákovej si môžte ryť… odporúčam vziať so sebou na výstavu ratolesti… možte ich tam nechať a v pokoji si pozrieť výstavu…

Danica Pišteková vyhrala cenu rektora… neviem, ako môže niekto vyhrať cenu rektora za takú vec, keď je dotýčný z architektúry, ale to asi len poukazuje na to aké mizerné vedomosti, čo sa týka architektúry, mám …

Dialóg medzi kresbou a šperkom od Slavomíry Ondrušovej vám predstaví tendencie aké sú teraz na škole u šperkárov. Ide o zaujímavú inštaláciu (?) pri ktorej som niekedy naozaj nevedel pri prvom pohľade, čo je kresba a čo fyzický šperk a preto mi to prišlo veľmi zaujímavé, čo sa príncípu nazerania týka…

Z fahsion ľudí sa do Domu umenia prepracoval Libor Komosný… určite nie len kvôli farebnému zladeniu kolekcie s okolostojacimi stenami… Libor je človek, ktorého tvorbu cca dosť dobre poznám z rôznych prehliadok, čo som počas roka absolvoval… pri ňom je asi najzaujímavejší vývoj, lebo ako odídete z prehliadky, kde prezentoval čiernu čiernotu, latexové sado maso oblečký krížené s perinami, hneď o nejaký mesiac vás prekvapí prehliadkou, ktorá je tak biela, technická a čistá ako chladnička, čo práve stojí vedľa mňa, keď píšem tieto slová… práve som odhalil internú informáciu… vo fashion ateliéroch na škole raz ktooooosi nepriamo prirovnal Liborovu novú kolekciu k chladničke…kto vie prečo… 😀 Libora však taký comment dole nedáva, práve naopak, pridáva mu na vtipnej story, ktorú môžete obmotať okolo dobre odvedenej práce, premyslenosti a vysokého skillu. Zaujímavé je, že jeho modely vyzerajú lepšie na figurínach…

Vždy mi príde smutno z toho, že práca reštaurátorov nie je u širokej verejnosti dostatočne docenená. Ja osobne si reštaurátorov veľmi vážim – veď ma na art life jeden aj sám pripravoval… a na škole som si našiel medzi reštaurátormi našiel veľa strašne dobrých ľudí, s ktorými sa síce nechodím nejak často opíjať a blázniť do Subclubu, no vždy keď si na nich spomeniem, vyčarí sa mi úsmev na tvári… Minulý semester som mal k reštaurátorom ešte o niečo bližšie, keďže som mal aj jeden reštaurátorsky predmet, ktorý by som inak, nepovedzte pani Gregorovej, bez nich asi ani nedal… a mal som tak  možnosť vidieť ich prácu a neskutočné hodiny strávené nad ňou tak povediac z prvého radu sedadiel… Je úžasné, čo tí ľudia dokážu svojimi zlatými rukami zachrániť a aj keď je veľakrát to čo z ich rúk vzíde nie až tak cool… lebo no ako už môže byť Madona z 15. storočia Madonnou z roku 2012… myslím, že by bolo namieste trochu pozdvihnúť úroveň edukácie národu, ktorý ani netuší ako zložitá a pracná ich práca naozaj je a preto by sme si ju mali FEST vážiť… Tí ľudia zasvätili život obnove umenia – zasvätili ho tomu aby vzkriesili dávnu krásu, prácu človeka, ktorého hnala viera, zemepán alebo duchovné bytosti…a to MNE príde dosť cool.

Nesúďte teda prácu druhých len podľa toho, čo sa javí navonok, lebo je dosť možné, že máte vzdelanie čo sa architektúry týka asi tak mizerné ako ja a neviete o tom, že je to celé BIG DEAL a to tam nemusí byť ani Pikachu.

Amen,

MAROSBARAN

PS: foto: http://marosbaran.blogspot.sk/2012/07/nesud-vajce-podla-skrupiny-vnutri-moze.html