MAROSBARAN

Keď vám niekto po prečítaní vášho blogu popraje veľa duševného zdravia, zamyslíte sa nad sebou… keď vás však trápia oveľa dôležitejšie veci ako to, že nejaký pán nevie prehrýzť ako je možné, že môžem byť taký vyextázovaný z Batmana, pán, ktorý si myslí, že Batman je trápny a že „Catwoman aspoň evokuje fasa je+ačku… svet speje do záhuby vďaka Američanom, Batmanom, ,,umelcom,, a vypatlaným zvieratkém v ľudskej podobe, ktoré toto všetko žerú“, máte jasno, čo za človeka vám to píše, prestanete to riešiť a pomyslíte si, že ak môže byť z Batmana vyextázovaný Ch. Nolan či Tim Burton, do čakárne na psychiatrickej liečebni si s týmito pánmi sadnete s veľkým potešením a ešte sa budete modliť aby lekár meškal a vy ste takto mohli so svojimi spolučakateľmi stráviť o čosi viac času ako je to bežné…

Tak asi toľko k úvodu… teraz o JCE – Young european art v Mirbachovom paláci.

Fajn.

Výstava ponúka asi všetky druhy umenia o aké by ste mohli mať  pri prehliadke výstavy záujem – od tradičnej maľby, fotografiu až k inštalácii či videu. Začína sa úplne dole, pokračuje hore a ešte dokonca aj tam hore do podkrovia navsúkali zopár vecí. Výstava je kolektívna, no nepôsobí ako zmätok, teda asoň nie na mňa.

Dosť milo ma prekvapilo, že sa tam nájde aj lept – grafické umenie teda snáď nebude tak mŕtve ako väčšina ľudí predveštievala… Greta Grendaité-Vosyliené predstavuje súbor grafík na tému Vojnové taktiky – jej dielo nie je wow z diaľky, ak chcete pochopiť o čo ide, doslova musíte nalepiť nos na sklo a pozrieť sa na problém „zblízka“.

Koncept maľby Rodiona Petrova si možno tiež na prvý pohľad nevšimnete. Ja som chvíľu pozeral, že čo sa deje… Zmena značky nerieši problém galaxie, ale je vtipným genetickým modifikátorom celosvetovo známeho miesta zrodu hranoliek a x-burgerov.

Źeriav som nepochopil… a nedá sa používať… dôvod existencie hojdačky s dvoma satelitmi by ste mi mohli niekto vysvetliť…

Renata Vinckevičiute šila. Z brúsneho papiera… Pri pohľade na dokrčené a zničené sako sa mi hlavou prehnalo dosť veľa myšlienok o ťažkej práci robotníkov a celkovo o tom aké zložité to celé, asi celý život niekedy je… ako sa predierame jeden cez druhého „brúsiac“ či „zraňujúc“ tých okolo ja… ako človek, čo doteraz zranil dosť veľa ľudí, skôr by som si mal obliecť sako a gate zo žiletiek, keď tak nad tým rozmýšľam…

Algirdas a Remigijus Gataveckai predstavujú svoje 2 kresby v životnej veľkosti… ako antifotorealista som okolo prefrčal… viem však, že technická realizácia takého niečoho je big deal…

Vyšívať na karosérie by mi fakt nenapadlo… no neviem, či som nejako z toho mimo… asi nie.

4 minúty ticha však majú svoju hĺbku a možno aj poetiku… Mám rád tiché umenia…Lorinc Borsos pracuje s tým, že človek čaká, že niečo bude… niekedy však nie je nič… len repríza… znovu a znovu…

Tamás Dezso vystavuje dosť znepokojivé fotografie… u mňa v kategórii ugly beauty… Zachytávajú svet taký ako je… aj keď nie ideálny, je v ňom nádej a slabo pulzujúci život. Ani neviem prečo, ale steeal me item…

No smrť nie je vždy výhrou čo sa týka výberu témy… plachtu s akými si rukami, čo čosi ohýba… smrť takto určite nevidím… smrť je pre mňa niečo oveľa hlbšie ako to, čím je pre Kena Sortaisa.

Maľba, ktorá ma dostala má názov „12-ročný Ježiš v chráme“. Je to dielo Matúša Lányia. Ma extrémne jednoduchý koncept, no viem si predstaviť celú sériu takýchto atomálnych Jesusov… Spojenie Ježisa s atomálnou štruktúrou mi fakt dáva zmysel… vyjadrujte to, o čom kresťanstvo samo je… možno život samotný, dovolím si tvrdiť… je to však na pocitovej úrovni, preto to na niekoho vôbec nemusí pôsobiť a maľbu by statočne vedel aj otriekať o hlavu svojmu učiteľovi fyziky zo základnej školy… thumbs up!

Hranice podvedomia od Marie Palomeras Cros je u mňa na hranici… neviem, či je to najivné a lacné alebo hĺboké a dôležité… Vec, akú urobila vídavame vo filmoch už od útleho detstva… no až teraz sa mnohým z nás naskýta prležitosť fyzickú vec konečne vlastnoručne ukradnúť…

Luca Spreafico tam má 5 ilustrácií/malieb/vecí, ktoré akoby od nás od Kállayovcov vypadli… s troškou Tima Burtona.

V klietke… akože… pffff.

A hore je pár inštalácií/sôch.

Absolútne ma uchvátila vec od Dariusa Šidlauskasa – detská postieľka privalená obrovským kusom betónu, obohnaná  mriežkou proti vypadnutiu dieťaťa, ktoré ak tam je, je asi už dávno mŕtve… presne viem do akej kategórie táto vec patrí… neskladná veľká vec, bez praktického využitia no s obrovskou hĺbkou a morbídnou poetikou… steal me item.

Niekedy odchádzate z výstavy s tým, že si pamätáte len jednu jedinú vec. Ostatné si pamätáte len vďaka tomu, že ste si priplatili 1€ a všetko si to tam nafotili… tak je to asi aj v živote… niekoho si pamätáme celý život aj keď  zabudnúť chcete…

Nikdy som na teba nezabudol. Každý deň…

MAROSBARAN

PS: foto: http://marosbaran.blogspot.sk/2012/08/jesus-ako-atom-ako-zavalit-dieta.html