MAROSBARAN

Nuda v Bratislave…
aj z Paríža… ešte že prišli do BA svaly… veľa svalov 26.8.2012

Keď som sa rozhodol písať tieto články, venujúce sa
podľa mojich biednych možností, umeniu v BA, povedal som si, že sa fakt
budem snažiť vyzdvihovať veci dobré a zlé nechať tak, nech si žijú svojím
životom… tak ako ja nerozumiem 99% umenia na svete, tak 98,9% nemusí rozumieť
mne či 98,8% ľuďom to môže byť všetko pekne statočne jedno… osočovať „nič
moc“ veci teda asi veľký zmysel nemá, pomyslel som si jedného krásneho
daždivého rána, keď som uvažoval o tom, či v 21. storočí má vylúpenie
banky ešte nejaký zmysel, sadol si za svoj hlučný NB a napísal som prvý
článok…

Každý by si mal okopávať svoju záhradku a pokiaľ
dotyčný nepestuje človekožravé rastliny, každý má aké také právo na to svoje
políčko, bez ohľadu na to, akej farby pleti alebo pleti farby je. Ono, ako učí
Vincent, celé to možno ani nemusí mať zmysel, to bububu okolo, čo sa tu všade
naokolo deje… možno o 356 rokov niekto príde sfúkne všetkých Hirstov (inak,
posledné dni v Londýne v TATE kto ste neboli!!), Munchov či XZY-tov
a vytiahne nejakú Anežku z Oravy (pozdravujem Rozinu ;)) a my sa
z toho všetci po+erieme alebo budeme patriť k hore uvedeným 98,8%-tám
a pôjdeme si kúpiť do Tesca slaninu … všetci tzv. umelci hrdinsky
dúfame, že takýto krutý osud nestihne nás tak ako sa tomu úspešne vyhýba taký
Leonardo, Michelangelo, Picasso, či iné stálice umeleckej existencie, ale ktože
ho vie, akéže to zámery s nami mimozemšťania majú…

Minule idem z art-lovu a stretnem kamoša…
zrekonštruujem našu konverzáciu:

„Čau Maroš, de si bol?“

-„Ale po galériach som behal…“

„Jéžiš, ty si to ešte nevzdal? Veď tu nič nie je…“

Napísanie článku som dlho odkladal, dúfajúc, že
DAČO… ale teraz… s ľútosťou oznamujem – kamoš mal pravdu.

Neide o to, že momentálne nie je k videniu
v našej drahej BA fakt nič… ono… je, ale to, čo som videl
v galériách… keby sa dala nuda zgalerijniť, máme na Slovensku už nejaký
čas svetový triumf…

Ale nie, nechcem byť sprostý…

Fakt sa premáham a snažím sa napísať pekný
článok…

Ale keď to bolo tak nudnéééé…  🙁

V týchto neľahkých časoch, keď sa potvrdilo, že
pobyt na Mesiaci vám nezaručí nesmrteľnosť, v časoch, keď je sila ľudskej
viery v samého seba tak obrovská, že aj babka, si po hlbšom pochopení
filozofie Lady Gagy povie, že aj ona môže byť čímkoľvek chce a na staré kolená
sa rozhodne stať sa reštaurátorkou s talentom povestným na celom svete, či
keď potrebujete celý rok nato aby ste sa zmierili so svojím najväčším nepriateľom,
je ťažké zaujať.

Chlair Chesnier to očividne pochopila a rozhodla sa, nebúrať svet žiadnym
extrémnym ani extrémistickým umením. Namiesto toho si nakúpila zopár
akvarelových papierov, značkový tuš a z T-gallery ukradla nejaký ten liter vody a dala sa do práce
toho, čo by mal urobiť každý človek na svete – robí to, čo ju baví, či vás to
zaujíma, či nie.

Do T-gallery chodím dosť pravidelne… pravidelní
čitatelia určite vedia, že som ju ešte ani raz nespomenul… Nie, žeby tam boli
zlé výstavy… skôr tam boli stále také veci, o ktorých ma jednoducho
naozaj netrhalo napísať… majú tam vlastnú záhradku, okopávajú si ju,
polievajú, má svojich zberačov a pestovateľov a asi ich to aj baví…
to je hlavné…

Mňa však na veľkú smolu dosť nebaví a dôvod
prečo teraz o nich píšem je ten, že výstava ktorá je tam už posledné dni
prekonala moju definíciu nudy a už nikdy nič nebude tak ako predtým.

Karkulka išla do lesa, z nudy zaspala,
v spánku ju zožral vlk a poľovník ostal pozerať v chalupe
telenovely…

Poznám ľudí, ktorým by sa tá výstava dosť páčila,
rozumeli by jej minimalizmu, jej poetike, akémusi tichu a posolstve…
v tušových škvrnách poetika je. Aj ticho. A určite aj niektorým
z vás by sa exkluzívne kusy z Paríža páčili tak veľmi až by ste si
ich zopár zo steny strhli a schovali pod vaše letné polopriesvitné šaty,
tváriac sa, že to vám len trčia plienky… Ak sa takýto kradoši nájdete, len
dobre, hor sa do T-gallery… ja ale viem, že okrem FB- checkovania nezavítam
do T-gallery dlho-predlho…

V Slovenskej výtvarnej únii
je výstava súčasného lotyšského sochárstva a nesie názov Direct Casting. Pozerám sa na materiál,
čo som si nafotil… akurát 26.8.2012 aj končí, tak asi nemá veľký zmysel
o nej písať… poviem len toľko, že som tam dosť oceňoval spôsob
inštalácie, tí, čo ste tam boli asi viete, čo mám na mysli… ostatní – tak vám
treba! To preto, že nechodíte na výstavy!!!

A do tretice… ak chcete klince… a „pekne“
poohýnané, choďte do Galérie
Univerzitnej knižnice… ja som plakal… ale tiež mi to rozšírilo obzor
v tom, čo všetko môže človeka napĺňať… odporúčam si prečítať „koncept“
výstavy… či pokec, či ako to nazvať – nájdete to nalepené na stene…

A v Kresslingu
je sklo… ako človek, ktorý si sklárov dosť váži, nedovolím si na to povedať
čo i len jedno zlé slovo… no robím to aj preto, lebo o skle toho až
tak veľa neviem a necítim sa kompetentný na akýkoľvek comment. Tak choďte
sami a ak sa medzi vami nájde nejaký sklenený expert, ktorý sa po ceste
nerozbije, dajte vedieť.         😉

Článok tradične chcem ukončiť optimisticky a ako
extrémny obdivovateľ diela pána Guntera von Hagens sa s vami musím podeliť
o nadšenie, ktoré vo mne pretrváva odo dňa, keď som zistil, že plastinácia
sa rúti do Bratislavy.

The Human Body Exhibition je určite VEC, ktorú ste si všimli aj keď ste celý mesiac
chodili po kanáloch. A veruže je nato aj dôvod…

Hoci som ešte tú česť nemal, horím nadšením už len
pri pomyslení, že sme sa tohto v BA dožili ešte pred koncom sveta, i keď sme mali tú čeť rok či dva dozadu v Prahe. O plastinácii
viem skoro všetko, čo taký priemerný nemedik môže do hlavy nasať, je síce
pravda, že každým dňom zabúdam viac a viac, no nadšenie a chorobná
túžba spoznať pána von Hagensa osobne vo mne pretrváva dni a noci…

Na Slovensku je iba jedna osoba, ktorá má na
plastináciu „papier“, viete si predstaviť moje nadšenie, keď som sa s ňou
pred takými troma rokmi stretol, potriasol ruku, mal možnosť držať ľudský mozog
v ruke, daroval jednu z mojich rare anatomických kresieb ako prejav
vďaky za čas a ochotu a potom blažený odkráčal, možno som sa po ceste
aj vznášal, domov…

Všetci moji kamaráti o mne vedia ako veľmi si
vážim medikov… keď niektorý z nich objaví tak geniálnu vec akou je
plastinácia, „váženie si“ sa radikálne rýchlo zmení na menšiu verziu
adoration…

Nebudem tu o plastinácii písať, môžete si
o nej googliť celé mesiace… či to morálne je alebo nie je… to tiež
nejako riešiť nechcem… podľa mňa je plastinácia číra genialita… no všetci
veľmi dobre vieme, že zopár genialít tu už bolo a že nie je genialita ako
genialita… všetko závisí od toho, ako sa k tomu postaví národ a to,
či budeme dary pokorne využívať alebo naopak zversky zneužívať…

Mám  otvorený
FB a pozerám, že je tam prihlásených 11 001 ľudí… či chcete alebo
niečo na tom bude… The Human Body Exhibition je výstava číslo 1, možno aj za
posledné desaťročie…  celú výstavu, aj
keď som na nej ešte nebol, označujem za „steal me and run run run – item“.

Buďte dobrí a chleba bude

MAROS BARAN

PS: mám slabé pripojenie,
foto dnes nebude… sorry.